5 thoughts on “Je víra bez skutků mrtvá? List Jakubův a Janův

  1. Jestliže ti Bůh ukázal jak to je, nemusí to být 100% pravda? Hmm zajímavé …

    Otázkou je proč ti Bůh nesdeluje pravdu a pokud si nejsi jistý ze je to od Nej, pak je otázkou proč tě trápí a nesdeluje ti pravdu resp. proč té trápí a nic ti nesdeluje ..

    Je otázkou, proč je tolik názorů a Bůh neoznačí z ten jeden z nich za správný.


    1. Ano, víš proč jsem to řekl? Protože nechci ovlivňovat lidi tou frází: „To mi řekl Bůh, tohle je vize od Boha, takže to musí být pravda“ Byl jsem svědkem jak tolik lidí „živě rozmlouvalo s Bohem“ a tvrdilo, že všechno, co hlásají je přímo od Boha atd.. Ale já osobně si to tedy nemyslím. Je to myšleno tak, aby každý se spoléhal na své vedení a chtěl primárně znát odpověď opravdu z niterného hlasu Božího vedení a ne od člověka.. Aby mi třeba slepě nevěřil a přesvědčil se o tom sám.. Nikoliv to, že Bůh mi záměrně dává špatné informace nebo jak si to pojal..
      Je tolik názorů, protože to jsou varianty pravdy a varianty pravdy nejsou pravda. Pravda je jen jedna a ta je u Boha.. A čím blíž jsme k Bohu, tím blíž jsme samozřejmě i pravdě. Díky pokojný večer…


  2. … ještě jsem ti chtěl říci, že osobně si vážím tvých posledních vlastních počinů, o falešněm Ježíši a o zlu. Vice než převzatých videí. Jen tak dál!


  3. Jakub evidentne stojí proti Pavlovi. Nikto tieto dva názory nedokáže spojiť. Odporúčam článok k tejto veci: http://baranokbozi.sk/2019/09/14/problematicky-jakubov-list-a-mrtva-viera-bez-skutkov/

    Jakubov list je veľmi problematickým listom v celom písme. Vezmime si najprv fakty. Cirkev tento list nepoznala až do roku 200. Bol kdesi v nejakom zbore zaprášený, pokiaľ uzrel svetlo sveta. Tento list nenapísal žiaden apoštol. Jakub, brat Pána Ježiša zomrel skôr, ako bol tento list napísaný. Otázny je teda autor listu. List odporuje Pavlovi v otázke spasenia z viery bez skutkov. Bol napísaný až po Pavlovej smrti. Je dosť možné, že po prečítaní tohto listu, by ho Pavol razantne odsúdil.

    Keď sa cirkevní otcovia prvý krát stretli s týmto listom, boli nahnevaní. Podľa nich tento list nemal čo hľadať v kresťanskom kánone. List ako jediný nehovorí o Kristovi a jeho zástupnej obeti, nehovorí o kríži. Všetci pisatelia ostatných listov, toto vždy spomenuli. Autor listu bol veľmi zbožný muž, ktorý sa spoliehal viac sám na seba, ako na Boha. Jeho horlivosť za skutky je obsahom celého listu, žiaľ ako sme spomenuli, bez Krista.

    Keď sa stretol prvý koncil v Nicei, skladala sa biblia dohromady. V tom čase list Jakuba nebol do biblie daný. Podobne tak vznikol veľký spor aj o Zjavenie Jána. Ak by sa bola na prvom koncile skladal biblia, neobsahovala by tieto dva problematické listy. Tiež boli veľké otázniky nad listom Hebrejom, ktorý nemá presného autora. Pavlov štýl písania sa vôbec nezhoduje s týmto listom. List Hebrejom je lepšie literárne podaný, ako sú listy Pavlove. Napriek tomu bol tento list čo sa týka teologického obsahu nezávadný.

    Biblia sa uzatvorila až na druhom Carihradskom koncile v roku 381. V tomto čase už boli sporné listy – Zjavenie Jána a Jakubov list – do biblie pridané. Pokiaľ Zjaveniu Jána sotva kto dnes rozumie – preto na eschatológiu vzniklo stovky smerov – list Jakuba by mal hájiť kresťanskú vieru, čo ale nerobí. List Jakuba je čisto náboženský list. Azda k tomu prispelo aj špekulovanie koncilu, ktoré hľadalo cestu medzi pohanmi a kresťanmi. Rím prijal kresťanstvo ako štátne náboženstvo, ibaže starých bohov Rimania vyznávali ďalej. Inak tomu nebolo ani v iných častiach sveta, vrátane Slovanov. Aj dnes nachádzame Kristove sošky hneď veľa pohanských modiel, alebo Slovanských bôžikov.

    Viera starého sveta, viera pohanského sveta, bola vždy postavená na skutkoch. Nikto sa nechcel podriadiť niečomu takému, že by človek mal byť spasený bez vlastnej účasti. Nie je to nič nového. Dnešný svet je na tom rovnako. Náboženstvo vždy hlásalo spasenie zo skutkov, alebo pomoc bohov pri ich konaní. Jakubov list sa tak stal veľmi dobrým mostíkom k náboženstvu, ktoré spojilo pohanov a kresťanov. Veď v tých rokoch sa už prestáva hlásať viera len skrze Krista. U kresťanov tej doby už nerezonuje, že je človek spasený len z viery. Kresťanská viera, tak bola zašľapaná do zeme.

    Nie je sa čo diviť. Veď sám apoštol Pavol počas svojho života, musel riešiť pridané skutky k viere, ako to vidíme napríklad u Galaťanoch. Čo ešte o niekoľko storočí neskôr?

    My sa pozrime, ako stojí Jakub proti Pavlovi. Aj keď Jakub vyslovene nepovedal, že spasenie bez skutkov je možné, neustále na to poukazuje.

    Dnešná teológia postavená na princípe – sola scriptura, musí Jakubov list za každú cenu nejako vyložiť. Všetky tie výklady sú však smiešne. Chcú totižto spojiť dva – proti sebe nekompromisne stojace výklady písma. My sa pozrime nato, čo nechcú teológovia dnes vidieť:

    Jakub píše:

    Čo to prospeje, moji bratia, keď niekto hovorí, že má vieru, a nemá skutkov? Či ho azda tá viera môže spasiť? Jak 2:14

    Pavol naproti tomuto píše:

    Zo skutkov zákona nebude ospravedlnené pred ním niktoré telo, lebo skrze zákon poznanie hriechu. Rim 3:20

    A tak usudzujeme, že sa človek ospravedlňuje vierou bez skutkov zákona. Rim 3:28

    Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravedlivosť. Rim 4:5

    Ale vediac, že sa človek neospravedlňuje zo skutkov zákona, ale skrze vieru Ježiša Krista, aj my sme uverili v Krista Ježiša, aby sme boli ospravedlnení z viery Kristovej a nie zo skutkov zákona pretože zo skutkov zákona nebude ospravedlnené niktoré telo. Gal 2:16

    Lebo všetci, koľko ich len je zo skutkov zákona, sú pod zlorečenstvom. Lebo je napísané, že zlorečený je každý, kto nezotrváva vo všetkom, čo je napísané v knihe zákona, aby to činil. Gal 3:10

    Tu sa snažia teológovia spojiť nespojiteľné. Jakub otvorene Pavlovi odporuje. Niečo podobné sa stalo Galaťanom, ktorí sa chceli spasiť za pomoci viery v Ježiša, plus obriezka. Pavol im napísal:

    Ó, nerozumní Galaťania, kto vás tak omámil, aby ste neboli poslušní pravde, ktorým bol Ježiš Kristus prv napísaný pred očami jako medzi vami ukrižovaný? Lebo to by som chcel zvedieť od vás, či zo skutkov zákona ste dostali Ducha či z počutia viery? Či ste tak nerozumní? Započnúc Duchom teraz telom dokonávate? Gal 3:1-3

    Už Luther sa dočítal z histórie cirkvi, ako ťažko lista Jakuba uzrel svetlo sveta v biblii. On ho považoval za slamenú epištolu, napísanú zbožným mužom, ktorý zjavne nepoznal milosť. Luther si len mohol vzdychnúť, aké ľahké to mali kresťania prvých 200 rokov, keď tento list vôbec nepoznali. Aj keď tento list Luther do biblie dal a odporučil ho čítať na poučenie a posvätenie, teologicky ho považoval za chybý ohľadom spásy. Luther mal pravdu. No v momente, kedy sa vyhlásila doktrína – sola scruptura – jedine písmo, Luther už nemohol cúvnuť späť a musel Jakuba nejako vyložiť.

    Tu narážame na oveľa hlbší problém, ktorý dnes nikto nechce ani len spomenúť. Písmo, ako sa naň odvoláva náš Pána Ježiš, je výhradne písmom starej zmluvy. Aj Pavlove listy, ktoré sa odvolávajú na výtečnosť písma, sú nasmerované len na starozákonné písmo. V rannej cirkvi nikoho ani len nenapadlo, že aj evanjeliá, či listy apoštolov, raz budú súčasťou Písma. Na tie sa Pán Ježiš a apoštoli nikdy neodvolávali. Nechajme ale tieto úvahy bokom, pretože pre protestantov je písmo záväzné ako celok. Katolíci písmo na druhej strane neberú vážne. To je prevalcované učením svojich učiteľov a tradície. V každom prípade to mali ranní kresťania ľahšie, keď ešte nemali ustanovený novozákonný kánon, z ktorého netrčal Jakubov list postavený na skutkoch.

    Poďme ďalej. Jakub si tu dovoľuje zasiahnuť do viery v Krista Pána, ktorá ako jediná dokáže človeka spasiť. Tak sa nenápadne pýta, že ak človek nemá skutky, či ho takáto viera môže spasiť?

    Čo to prospeje, moji bratia, keď niekto hovorí, že má vieru, a nemá skutkov? Či ho azda tá viera môže spasiť? Jak 2:14

    Jakub si tu nedovoľuje vyložene napísať: Ak niekto nemá skutkov, taká viera ho nespasí. Touto vetou iba naznačuje, že takzvaná mŕtva viera (ako ju iba on nazval v celom písme) človeka nemusí spasiť. My sa musíme ešte zamyslieť nad tým, či nemal Jakub nejaké problémy s kresťanmi, ktorí nebrali vieru vážne a žili pohanským spôsobom. Môže to tak byť. Mohol byť v zbore, kde chodili ľudia ktorí sa tvárili že uverili, ale v skutočnosti im bol Ježiš ukradnutý. Jakub ale nenaráža na takýchto kresťanov, on naráža na ľudí, ktorí by mali byť dokonali vo viere i v čine. To je problém. Kresťania sa neustále musia učiť a zdokonalovať, za čím nestoja sami, ale za nimi stojí Duch Svätý.

    Jakub potom uvádza praktické príklady viery.

    A keby brat alebo sestra boli nahí a nemali by denného pokrmu. A keby im niekto z vás povedal: Iďte v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa, a keby ste im nedali toho, čo je potrebné telu, čo to osoží? Jak 2:15-16

    Tu ide o materiálny pohľad na svet. Oveľa dôležitejšie je hlásať evanjelium (evanjelium o kríži).

    Živá viera sa nemá totiž ani tak starať o tie svetské veci, ale o evanjelium. Živá viera, (ak ju musíme takto nazvať kvôli Jakubovi, pretože Pavol nehovorí o živej alebo mŕtvej viere), by v prvom rade mala zahŕňať spasenie – záchranu – ľuďom skrze Krista.

    Keď sa autá rútia po diaľnici šialenou rýchlosťou, keď za zákrutou je priepasť, my by sme mali na nich z celej sily kričať, mávať, skákať im do cesty, aby zabrzdili a nezrútili sa do priepasti. Nemali by sme im skákať do cesty preto, aby sme sa ich opýtali, či sú smädní?!

    Láska kresťana k človeku je o tom, aby mu vyložil evanjelium. Je to bolestné, pretože musí začať s jeho zlobou a špatnosťou. Ale poďme ďalej. Jakub píše:

    Ale niekto povie: Ty máš vieru a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov, a ja ti ukážem svoju vieru zo svojich skutkov. Jak 2:18

    Opäť Jakub balancuje. Opäť otvorene nehovorí o viere ktorá nedokáže spasiť. Hovorí o viere mŕtvej. Ako sme spomenuli, mŕtva viera je v podstate nebiblický pojem. Nikde takéto spojenie nenachádzame okrem Jakuba. Ak človek má mŕtvu vieru, nejakú vieru predsa len má. Ak by Jakub napísal, že bez skutkov nie je žiadna viera, znamenalo by to, že človek bez skutkov vieru nemá. Ale Jakub si to sám skomplikoval keď hovorí o mŕtvej viere. Mŕtva viera je tiež len nejaká viera!

    Je živá viera, ktorú ľudia môžu vidieť skrze skutky. Jakub hovorí o mŕtvej viere, ktorá vidno nie je, pretože človek i keď uveril, nekoná skutky viditeľne. To ale neznamená, že nebude spasený. To neznamená, že Boh si ho nepoužije.

    Ale je to stále viera. Inak by sme to mohli preložiť ako – nečinná viera. Nečinná viera ešte neznamená, že neexistuje. Je to spiaca viera. Ale je to viera. Jakub explicitne nenapísal, že viera bez skutkov nie je žiadna viera. Je to dobrý ťah od neho. Ak by to takto formuloval, bol by okamžite v heréze, učil by vyslovene spasenie zo skutkov. Ale on si bol dobre vedomý, že takto otvorene to napísať nemôže a preto nazval vieru bez skutkov – vierou – ale mŕtvou.

    A teraz sa pozrime na príklad Arbaháma. Pavol ukazuje na neho inak, ako Jakub. Ten napísal:

    Či nebol Abrahám, náš otec, ospravedlnený zo skutkov donesúc obeťou svojho syna Izáka na oltár? Jak 2:21

    Toto je poriadne zakopnutie. Pavol hovorí, že Abrahám uveril Bohu a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Kedy uveril Bohu? Hneď na začiatku! Boh sa zjavil Abrahámovi ešte keď žil so svojou rodinou. Tam mu Hospodin sľúbil, že z neho učiní veľký národ. Abrahám tomuto uveril a tým sa stal spravodlivým , ospravedlneným! To ABSOLÚTNE NEBOLO pri obeti Izáka, ako píše Jakub. To bolo hneď na počiatku. Dokonca to nebolo ani vtedy, keď Abrahám opustil rodinu. To bolo ešte predtým. My nevieme, koľko sa Boh Abrahámovi zjavoval, pokiaľ sa Abrahám rozhodol Boha poslúchnuť. Ale Abrahám uveril zasľúbeniam a to bolo na jeho spásu. Jakub tu ale hovorí o čase, ktorý bol niekoľko desaťročí neskôr. On tu myľne ukazuje, že Abrahám bol ospravedlnený až vtedy, keď obetoval Izáka. Pavol proti tomuto píše:

    Lebo veď čo hovorí Písmo? A Abrahám uveril Bohu, a bolo mu to počítané za spravedlivosť. Rim 4:3

    A ďalej:

    Tomu však, kto robí skutky, nepočíta sa mzda podľa milosti, ale podľa podlžnosti. Rim 4:4

    Akoby tento verš predvídal Jakubov verš. Tento verš Jakuba úplne likviduje. Pavol pokračuje ďalej:

    Ale tomu, kto nerobí skutkov, ale verí na toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, počíta sa jeho viera za spravedlivosť. Rim 4:5

    My sa tu bavíme o spasení, o záchrane duše. My sa tu nebavíme o posvätení a konaní dobra z viery. My tu rozjímame o samotnom jadre evanjelia, ktoré Jakub úplne opomenul. Jakub píše:

    Tedy vidíš, že viera spoluúčinkovala s jeho skutkami a že viera bola dokonaná zo skutkov. Jak 2:22

    Táto vec zmiatla milióny kresťanov. Dnešní reformovaní kresťania preto hovoria o viere, ktorú je potrebné dokázať skutkami. Ak je potrebné vieru dokázať, už nejde o spasenie z milosti. Veď všetko vykonal Boh miesto nás, vrátane posvätenia. On nám dáva dokonca predom skutky, do ktorých vstúpime, ktoré sú Bohu milé. My sme naopak vedení našou starou prirodzenosťou, ktorá je navyknutá hrešiť a konať proti Bohu a Jeho nariadeniam. O akejsi ľudskej sile nemôže byť ani reč. Ak nejaký človek konal nadľudské skutky, celé to bolo v réžii Boha a nie toho človeka.

    Jakubovo spoluúčinkovanie viery a skutkov je možné len za predpokladu, že sám Boh v nás spôsobí snahu. Aj ovocie viery nie je naše ovocie, ale ovocie Boha – Ducha Svätého. Je pravdou, že Boh v nás vypôsobí skutky. Ale nie my ich zo seba dokážeme dostať. Je pravdou, že môžeme konať určité dobro na ľudskej úrovni. Ale za toto nemôžeme očakávať spásu.

    Jakub píše:

    A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravedlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím. Jak 2:23

    Napriek tomu, že Jakub celému tomuto odporoval, odporoval Pavlovi, teraz sa odvoláva na písmo. Opäť si všimnime, že sa odvoláva nie na Pavla, ale na písmo starej zmluvy. Opäť musíme rozlišovať premýšľanie rannej cirkvi, ktorá považovala za písmo len starú zmluvu. Aby Jakub nevyzeral ako heretik, touto vetou nespochybňuje písmo. No svojimi predošlými úvahami toto písmo totálne zlikvidoval. A nezlikvidoval to len predtým, ale aj potom. Posledný klinec do rakvy zabil takto:

    Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery. Jak 2:24

    Žiaľ milý Jakub, zo starej zmluvy to vôbec nevidíme. Tam sa o spasení zo skutkov nič nehovorí. Hovorí sa tam o spasení len z viery a to ešte v čase, keď Abrahám neodišiel od svojej rodiny.

    Inak povedané z pohľadu zvrchovanosti Boha. Abrahám bol Bohom vyvolený človek. On uveril Bohu a to sa mu počítalo za spravodlivosť. Ale mohlo sa stať, žeby Abrahám nechcel od svojej rodiny odíšť. Myslíte si, že by ho Boh neprinútil? Dnešné výklady písiem, zamerané na človeka a jeho skutky, jeho takzvanú slobodnú (porušenú) vôľu, budú hovoriť, že Boh nikoho do ničoho nenúti. Takí ľudia nepoznajú písma. Stačí ak si prečítajú Ježiša, čo hovorí Petrovi. Doteraz si sa sám opásal – teda išiel si kam si chcel – ale odteraz ťa opášu iní a pôjdeš tam kam nechceš. Ale to je zase iná téma o Božej zvrchovanosti, ktorú mnohí nepoznajú.

    Boží muž bol aj Jonáš. Dostal rovnako ako Abrahám príkaz od Boha, aby išiel hlásať skazu mesta Ninive. Išiel? Absolútne nie! Bol presným opakom Abraháma. On putoval presne na opačnú stranu. Ale Boh ho donútil ísť tam, kam ísť mal. Myslíte si, že Jonáš nebol spasený? Nech sa nestane!

    Aj keby Abrahám nebol poslúchol Boha ohľadom odchodu od rodiny, Boh by ho na odchod donútil. Má nato milión spôsobov. Napokon písmo nehovorí, či Abrahám podľa starej ľudskej prirodzenosti mal s odchodom problémy. Zaiste mal. Veď opúšťal celú svoju rodinu. Podstatné je to, že Abrahám uveril, že Boh z neho učiní veľký národ. Písmo nehovorí o tom, že bol Abrahám spasený po tom, čo opustil rodinu (jeho skutok). Abrahám bol spasený preto, lebo uveril – bodka!

    Abrahámova viera ohľadom Izáka je rovnako úchvatná. Je to nadľudské dielo, aby niekto obetoval syna, ktorý sa mu ledva narodil. Aj to v pokročilom veku. Nezabúdajme, že musíme Bohu vždy vzdávať chválu. Ak Abrahám išiel obetovať svojho syna, Boh mu dal Ducha, ktorý ho podržal a povzbudil. Vždy za každým ľudským činom musíme vidieť Boha. Jakub akoby toto nevidel. On hľadel na svoje skutky ako na svoje.

    Vráťme sa preto do čias rannej cirkvi, kde tento list nepoznali, keď neboli kresťania poznačení dokazovaním viery skrze skutky, ako to hlásajú moderné reformované teológie.

    Biskup po Petrovi Kliment, jasne vo svojom liste píše, že sme spasení len a výhradne skrze vieru. Tak ranná cirkev vyučovala svojich nováčikov. Že z tejto viery plynú dobré skutky je zjavné. Veď aj pohania konajú dobré skutky. Ale jediným skutkom spásy je veriť v Toho, ktorého Boh poslal na zem:

    Ježiš odpovedal a riekol im: To je ten skutok Boží, aby ste verili v toho (Ježiša), ktorého on (Boh) poslal. Jn 6:29

    Amen…



Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>